A po dvoch týždňoch niekto zaujímavý ...
Nedal sa odbiť mojími chladnými odpoveďami. Silou mocou sa chcel stretnúť. Za nič na svete nechcel poslať fotku.
Mala som zlý deň v práci, taký ten, keď sa pokazí všetko, čo sa pokaziť môže, keď nič nefunguje, keď je všetko na h... a všetci ľudia sú nepriatelia môjho života.
A zrazu RP:
S: idem dnes mimo mesta, nechceš sa previezť so mnou?
N: nemám dnes dobrý deň, nie som dnes ten najlepší spoločník
S: práve preto poď
N: ešte neviem, do siedmej musím byť v práci, potom sa mi ozvi, ak chceš
S: určite sa ozvem
O siedmej mi zazvonil telefón a ozval sa len jednou vetou: Tak ideš?
Rýchlo som hľadala výhovorky. V hlave mi bežali všetky tie hororove scény o tom ako ma vyhodi v lese, ešte pred tým znásilní, rozreže, nechá nahú na kraji cesty, okradne ...
Spustila som vyhovoriky o tom, ako mám veľa práce, že nechodím nikam s cudzími ľuďmi, s cudzími chlapmi ...
Odpoveď bola jednoznačná: O pol hodinu som tam, len mi povedz adresu, kam mám prísť ...
Komentáre